Prihlásiť sa Prihlásiť sa | Registrácia Nová registrácia
EchoLink | Rescue Online | Escape Online | Sereď Online | Sereď Online - archív | Reportér 24

ISSN 1338-0389   Dnes je 10. 11. 2019, meniny oslavuje: , zajtra RSS Export článkov
Top panel

Rubriky

Mgr. Miroslav Koštány : Tváre ľudskej zloby - príbeh druhý : Trpká príchuť vzbury

24

Týždeň ubehol ako voda a ako sme sľúbili prinášame ďaľší príbeh z knižky M. Kostányho : Tváre ľudskej zloby, tentokrát pod názvom :

 

 

Trpká príchuť vzbury

(Takto to bolo v Leopoldove v rokoch 1989-1991)

Prípad druhý

 

Tento článok som písal už dávnejšie. Vraciam sa k nemu v roku 2010. Ale poďme od začiatku.

Noc sa prebúdza do ešte chladného rána. Spolu s členmi trestného senátu Okresného súdu v Trnave vchádzam v roku 1990 pod bránu silných, šedých a nevľúdnych múrov leopoldovskej väznice, aby som sa zúčastnil súdneho pojednávania s dvadsaťosemročným väzňom Františkom. S človekom, ktorý sa tiež podieľal svojou mierou na smutne známych nepokojoch v leopoldovskej väznici. Nebol síce iniciátorom vzbury, ani jej aktívnym účastníkom, ale tiež vyviedol čosi, čo sa vo väznici len tak často nestáva.

Môj sprievodca rozpráva:

„V časoch nežnej revolúcie, medzi väzňami to začalo vrieť. Mnohí si vysvetľovali demokraciu ako anarchiu.“ – spomína si a pokračuje: „Len sa pozrite.“

Upieram zrak na okolité budovy. Vyzerajú ako po bombardovaní. Čo sa nedalo rozbiť a rozmlátiť, zničili požiare.

„Väzni túžili po slobode, ale bez ohľadu na to, že spáchali závažné trestné činy. Začali si dovoľovať každý deň viac a viac. K tomu prispeli aj návštevy rôznych papalášov, ktorí im nasľubovali i to, čo nebolo možné splniť. Preto sa väzni začali vzpierať a vŕšiť na príslušníkoch ZNB a ZNV. Situácia došla tak ďaleko, že „zhora“ dostávali viac práv väzni ako ich strážcovia, ktorým sa vymykala situácia z rúk.“

„Ako je to možné?“ pýtam sa.

„Mňa sa to nepýtajte, ja som na to malý pán. Čo viem, je iba to, že taká bola vtedy vytvorená spoločenská atmosféra. Každý si myslel, že si môže robiť čo chce. Odvaha niektorých väzňov prestávala mať hranice. Napätie vyvrcholilo 28. februára 1990. Skupiny odsúdených tretieho a štvrtého oddielu odopreli o 21.30 hodine poslušnosť a vyhádzali cez okná nádoby na jedlo. Potom 1. marca odmietlo 39 väzňov pracovať a 16 sa zabarikádovalo vo dvoch celách. Do 20. marca ovládli väzni všetky ubytovacie priestory väznice, odkiaľ tyčami, mačetami, nožmi a reťazami útočili na príslušníkov ZNB a vytlačili ich preč. Mali v rukách aj sklady potravín a kuchynskú časť. Situácia bola krajne napätá, žiadne výzvy na odstúpenie od vzbury nepomohli.“

„Ako to bolo 28. marca, keď už bolo naozaj treba niečo robiť?“ – nedá mi zvedavosť.

„Ochrancovia poriadku väzňov znovu a znovu vyzývali, aby upustili od vzbury, inak budú použité zákonné prostriedky na jej potlačenie... V priestoroch medzi ubytovacími objektami boli barikády a väzni ich aktívne bránili. Zo striech hádzali na príslušníkov ZNB a ZNV rôzne predmety. Zároveň podpálili 7 objektov. Od upustenia od vzbury vyzýval väzenský rozhlas, pojazdné rozhlasové stanice a megafóny. Z 1006 väzňov uposlúchlo výzvy však iba 176... Potom bola vzbura potlačená. Škoda na majetku predstavuje 24 miliónov korún!“

Ideme do malého objektu v strede väznice. V improvizovanej súdnej sieni budú súdiť Františka, ktorý atmosféru vo väznici využil na svoje ciele. Nebál sa, veď odvážni boli aj jeho spoluväzni. Prichádza v sprievode dvoch uniformovaných strážcov. Na všeobecné prekvapenie (vtedy) nemajú žiadnu zbraň, ba ani miernejšie donucovacie prostriedky. Správajú sa placho a mám taký pocit, akoby sa predvedeného báli. Pozerám sa na Františka. Vyzerá bezstarostne, tvári sa akoby, že nič sa nedeje. Je počierny, štíhly a vychudnutý. V rukách drží poznámkovú písanku, na ktorej sú strany popísane hustým písmom. Sadnúť si nechce, vraj nemôže.

Prokurátor číta obžalobu. Františka viní z trestného činu útoku na verejného činiteľa, ktorý mal spáchať tak, že dňa 22. marca 1990 v popoludňajších  hodinách v Útvare zboru nápravnej výchovy v Leopoldove ušiel príslušníkom ZNV, a potom na nich útočil s vysokozdvižným vozíkom, neskôr ďalšieho príslušníka napadol v ošetrovni!

„Cítite sa vinným?“ – pýta sa predseda senátu.

„Ja som na nikoho neútočil!“ – odpovedá František.

„Tak ak to bolo?“

František šibne očami do zošita a rozpráva:

„Utiekol som príslušníkom, to je pravda. Potom som vo väznici v hale pracoviska ZVL Kysucké Nové Mesto vyliezol na strechu a ostal som tam.“

„Načo?“

„Chcel som sa zabiť! Žiadal som, aby mi trest prerušili, aby som si mohol vybaviť rodinné veci. Mojej žiadosti však nevyhoveli.“

Pre pochopenie musím povedať, že v súdnom spise je bližšie vysvetlenie. František, ináč päťkrát súdne trestaný, si v Leopoldove odpykáva trest za ťažké ublíženie na zdraví. Okresný súd v Nových Zámkoch mu za tento čin vymeral 6,5 roka. Trest mu bol znížený v zmysle novely trestného zákona o 8 mesiacov a na základe amnestie prezidenta republiky ešte o jeden rok. Koniec trestu mal mať 31. mája 1992. Nemohol to už vydržať? Ale na to z neho odpoveď nedostanete. Bol presvedčený, že sa musí čím skôr dostať domov k svojej družke a vybaviť si účty s tými, ktorí mu bez jeho vedomia a súhlasu adoptovali dieťa.

„Vyzývali vás, aby ste zo strechy zišli dolu?“

„Áno, ale ja som povedal, že tam ostanem a basta. Kričal na mňa aj „výchovný“, sľuboval mi hory-doly, ospravedlňoval sa mi za všetko zlé, čo mi spravil. Neustúpil som. Potom dvere na hale zamkli, vraj nech si na streche sedím koľko chcem a odišli.“

Čo bolo ďalej? Predstupujú svedkovia. Z ich výpovedí možno urobiť presnú rekonštrukciu. V čase pohotovosti, keď všetky cesty, chodníky a priestranstvá boli obsadené hliadkujúcimi príslušníkmi ZNB a ZNV, ozval sa z haly treskot, buchot, rany ako z dela. To František zliezol z konštrukcie strechy, dostal sa k vysokozdvižnému vozíku značky DESTA, naštartoval ho a plnou rýchlosťou vyrazil k veľkým dverám haly. Vzápätí zarinčalo sklo, dvere vyleteli aj s rámom a časťou muriva. Vozík pripomínal rútiaci sa tank. František dosiahol plnú, 25-kilometrovú rýchlosť. Zamieril si to na východnú bránu. Príslušníci, ktorí museli z cesty poodskakovať, bežali za ním. Lenže pri bráne sa otočil a už ich mal pred sebou. Zasa museli odskočiť, ak im bol život milý. Keď sa dostal k západnej bráne, znova sa otočil a poďho naspäť. Naháňačka, len sa tak prášilo. Darmo na neho kričali, aby zastal, darmo mu hovorili, že sa mu nič nestane, jazdil ako šialený. Psov na neho pustiť nemohli, pretože by mohlo dôjsť k havárii a kto si tohto väzňa zoberie na zodpovednosť? František to nakoniec vyriešil sám, hoci nechcel. Havaroval. Ešte aj na prevrátenom vozíku sa držal rukami volantu ako kliešť, ledva ho odtrhli. Príslušník si pri tom zranil prst na ruke... Superjazdca, pretože mal zranenú hlavu, odviedli na ošetrovňu.

„Vy ma tu žalujete za útok na verejného činiteľa,“ - bráni sa František. „Na nikoho som neútočil, ja som sa chcel zabiť! Ani na ošetrovni som nikoho neťahal za kabát, ani som oplzlo nenadával.“

„S vozíkom jazdil plnou rýchlosťou po ceste od jedného kraja k druhému. Keby sme neboli poodskakovali a neposkrývali sa za elektrické stĺpy, bol by nás pozabíjal,“ – tvrdia svedkovia príslušníci. „Bolo mu jedno, koľko ľudí zabije.“

František skáče svedkom do rečí, pohoršuje sa, nadáva, uráža. Do väznice prišiel zdravý, teraz je z neho len troska, nech ho vyliečia, a potom pôjde domov.

„Bolí ma hlava,“ – vykríkne. „Potrebujem tabletky!“

„Necháme vám ich priniesť.“

„To bude dlho. Musím si aspoň zafajčiť!“ – trvá na prerušení súdneho pojednávania. „Keď mi niečo nedáte, nepoviem viac ani slovo.“

Bola  fajčiarska prestávka. Potom akoby to už nebol súd, ale cirkus. František si vymýšľal jednu výhovorku za druhou. Raz bol taký chorý, že už-už padne z nôh, inokedy mu začalo brnieť v hlave. Musí fetovať, lebo aj v hale sa načmuchal farby, denne musí mať aspoň jednu škatuľu analgetík. A žiada, aby sa na súd dostavil aj pán prezident, aj minister spravodlivosti, aj pán minister vnútra, inak nebude zo súdu nič! No hotová estráda! Je František skutočne chorý, nemá to v hlave v poriadku, alebo sa len predvádza? Vlasy na hlave má vzadu pekne zviazané bielou mašličkou a domáha sa vecí, ktoré mu nemôže zabezpečiť žiadny súd na svete.

Súdne pojednávanie pokračuje ďalším dokazovaním, čítaním posudkov, rôznych listín... Medzitým si ešte raz čítam posudok znalcov z odboru zdravotníctva. Keď vypočúvali Františka, hovoril:

„Rodičia žijú, ja neviem koľko majú rokov, ako mám vedieť, keď s nimi nebývam... Ako môžem bývať s rodičmi, keď som tu. Mám sestru a brata, či sú zdraví neviem, nevidel som ich dva roky... Mal som rozbitú hlavu, bol som v bezvedomí. Vtedy som mal aj niečo s očami, ja neviem čo. Prekonal som žltačku, ležal som v Bratislave na Krásnej Hôrke. Mal som zlomené aj nohy, havaroval som s autom, ja neviem, kedy to bolo... Ja na matku j...., čo ma zaujíma? Rodičia sa už dávno rozišli, ja neviem prečo, ale vinná bola matka...“

František je najmladší z troch súrodencov. Do 12 rokov ho vychovávali rodičia, ale väčšinou bol u starej matky. Potom ho kvôli záškoláctvu dali do detského domova. Tam bol až do svojich 17 rokov, vyučil sa za poľnohospodárskeho mechanizátora.

„Chýbala mi materinská láska,“ – hovoril pred lekármi. „Neviem, ako som sa učil, ale z chovania som mal dvojku. Už za mlada som užíval toulén, čikuli, alnagon, yastil, všetko, čo sa dalo. Zjem aj päťdesiat tabletiek a nič mi nie je... Keď som sa po odpykaní jedného trestu vrátil domov, družka už žila s druhým a decko mi zobrali. Som z toho hotový. Je mi do plaču. Dovtedy nebudem mať pokoj, dokedy ho nedostanem späť. Kvôli dcérke som zrútený s nervami a niekedy neviem, čo robím. Ja to už ďalej trpieť nebudem, som pripravený na všetko, dlho to trvať nebude. Ja som taký, že keby som bol vonku, tak by som niekoho zabil. Mám takú predstavu, že budem vychovávať dcérku, ja si ju nájdem. Trestať ma vedia všetci, ale pochopiť nevedia. Nech ma vyliečia. Donekonečna nechcem robiť hlúposti!“

Predseda senátu číta zo znaleckého posudku okrem iného aj toto:

„U Františka nejde o duševnú chorobu v zmysle choromyseľnosti, jeho inteligencia je v pásme intelektovej subnormy, nejedná sa o oligofreniu – slabomyseľnosť. Ide o psychopatiu, naladaptáciu, explozívnu s hysterickými rysmi, závislosť od psychoaktívnych látok, aktuálne s preferenciou alnagonu...  Je schopný chápať zmysel trestného konania... Jeho osobnostná abnormálnosť však predstavuje značné nebezpečenstvo.“

František trvá na svojom: neútočil, chcel umrieť! Keď sa ho spýtajú, či vtedy nemyslel na družku a dcérku, odpovedať nevie. Je presvedčený, že všetci, aj tento súd, mu krivdia.

Senát sa poradí.

Jeho predseda o chvíľu vyhlasuje rozsudok. Súd dospel k záveru, že František použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Tento čin spáchal so zbraňou, za ktorú možno považovať aj spomínaný vozík, pričom nadával príslušníkovi ZNV, tohto tiež fyzicky napadol a takéto konanie napĺňa skutkovú podstatu trestných činov útoku na verejného činiteľa. Ortieľ: úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Druhá nápravno-výchovná skupina. Ústavné protitoxikomanické liečenie.

 

Dovetok: Žiaľ po tejto reportáži sa stala vo väznici v Leopoldove tragédia akú väznica ešte nikdy nezaznamenala. Svedčí o tom pamätník s týmto nápisom:

 

Na pamiatku príslušníkov Ústavu ZNV Leopoldov, ktorí dňa 23. 11. 1991 tragicky zahynuli pri výkone služby:

mjr. in mem. FRANTIŠEK SLOBODA * 1. 1. 1954

npor. in mem. MILAN ČERNÝ * 23. 9. 1941

ppor. in mem. MILAN GALBAVÝ * 5. 1. 1957

ppor. in mem. IGOR JOŠT * 7. 4. 1963

ppor. in mem. MARIÁN ZENNER * 12. 5. 1971

 

Týchto nevinných ľudí surovo zabili vinní väzni na úteku z väzenia. Samozrejme vrahov policajti a vojaci chytili a súd grázlov spravodlivo potrestal.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Komentáre k článku:

Komentovať môžu:
registrovaní menom
registrovaní nickom
›VŠETCI‹

UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.

Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.

Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.

Pridať komentár
Kto je online
Vyhľadávanie
Internet Označenie inzercie
Posledné komentáre
Bottom panel

© www.regiononline.sk všetky práva vyhradené. Obsah novín je chránený autorským zákonom č. 618/2003 Z.z. a medzinárodným právom.
Prepis , šírenie, či ďalšie kopírovanie tohto obsahu alebo jeho časti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu vydavateľa alebo autora článku zakázané.
Design: © Mgr. Matej Fraňo Logo a názov novín: © Miloš Majko
Noviny sú aktualizované priebežne.
Články uverejnené na www.regiononline.sk neprechádzajú jazykovou korektúrou.
Redakcia a vydavateľ novín nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov. Redakcia a vydavateľ nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v novinách.

Webdesign